Keď sa pominie táto ťažká doba, tak si budeme isto viac vážiť osobné stretnutia. Možno sme pred tým nemali čas na seba. Možno sme pred tým nevedeli venovať svoj čas blížnym. Verím, že keď sa tieto koronavírusové časy pominú, tak sa budeme isto radi naživo a osobne stretávať. 

Viac si budeme vážiť svätú omšu, sväté prijímanie a sviatosť zmierenia, to čo je nám dnes „odopierané“ z hľadiska bezpečnostných a hygienických predpisov. Zvlášť sviatosti sú pokladom nášho srdca. Sú bohatstvom pre našu dušu. Sú benefitom na ceste do večnosti. Možno príliš veľa zvykovosti a formálnosti prevládalo. Ale odteraz to bude ináč. Ozaj naše srdce bude naplno zapojené. A budeme vďační aj za „obyčajnú“ sv. omšu s „obyčajným“ kňazom.

Viac si budeme uvedomovať, že naša viera nemôže stáť na vonkajších  záležitostiach, ale na osobnom vzťahu s Bohom. Prijatie Krista a život s ním to je základ. Je potrebné viesť ľudí k Bohu a nie iba do kostola. Ach to naše chodenie do kostola… Často sa podľa toho hodnotí kresťanský život. Veď aj tak hovoríme: … a chodí do kostola? Jasné, že chrám je súčasťou nášho života a života cirkvi, ale keď ho nám „zoberú“, tak svet sa nám nezrúti, ale život viery a život s Bohom pokračuje ďalej. Dávajme veľký dôraz na osobný vzťah s Kristom. To je predsa cieľom evanjelizácie. Nech aj toto poznanie nás ešte viac podnieti k službe v evanjelizácii. Máme byť kresťania – učeníci Pánovi a nie „kostolníci“, či „chodiči“ do kostola.

Sviatosť zmierenia, ktorá je tiež „obmedzená“ nám isto chýba. Ale aj tu sa skúsme zamyslieť nad tým. Praktizujeme duchovné dýchanie, o ktorom sme sa učili na prvom stupni oázy? Praktizujeme dokonalú ľútosť, ktorá je súčasťou duchovného dýchania? Je to aj otázka osobnej viery. Je to otázka viery v Božiu lásku. Niekedy si myslíme, že Božia láska je limitovaná svätou spoveďou. Nemôže to tak byť. V súčasnosti máme objektívne okolnosti, ktoré nám nedovoľujú prijať osobne sviatosť pokánia. Boh nám ponúka svoju lásku aj cez mimosviatostné prostriedky pokánia a odpustenia hriechov. Nemôžeme magicky pristupovať k spovedi. Nemôžeme žiť ako žaby, ktoré občas vystrčia hlavu aby sa nadýchali čistého vzduchu, ale ináč stále sa pohybujú v bahne a močiari. A tak aj my dostaneme čistý vzduch pri sv. spovedi a potom vydržíme týždeň, mesiac, dva, …. no neskôr padneme do hriechu a žijeme s vedomím hriechu a pocitom viny. Celý čas nás hryzie svedomie. A celý mesiac čakáme na prvopiatkovú spoveď, aby sme sa zase nadýchali čistého povetria. Tu nám práve pomôže duchovné dýchanie. Pri tejto veci si uvedomujem, že my kňazi a katechéti v pastorácii a katechéze celé desiatky rokov sme nerobili správne.  Ale teraz nech je čas, aby sa to napravilo. Naučme sa praktizovať duchovné dýchanie.

Kostolná pastorácia. Pastorácia ohraničená kostolom. Kostol nám „zobrali“ a koniec. Nevieme, čo máme robiť. Láska je tvorivá. Ak milujeme Pána, tak nám dáva tvorivosť. Napr. využívať IT, aby nám pomohla v komunikácii. V sprevádzaní ľudí. V starosti o ich dušu.   Pastorácia nie je iba kostolný servis, ale čosi viac. Viesť ľudí k Bohu, k jednote s Ním. A budovať malé formačné a modlitebné skupiny. Budovať communio. Verím, že po ukončení času skúšky nastúpi kreativita srdca aj mimo kostolných múrov. Ozaj potrebujeme pastoračné obrátenie, tak ako nás k tomu povzbudzuje pápež František. 

Na Bielu sobotu je ticho. Ježiš je v hrobe. Ale nový život klíči. Zatiaľ nič nevidíme. Naoko prevláda smrť, neúspech, pád… Ale v skutočnosti je to život, víťazstvo Krista.  Tak aj pre nás táto doba skúšky je veľmi ťažká. Dosť dlhá Biela sobota. Niekto sa vysloví, že aj veľmi dlhý Veľký piatok. Aktuálne, keď počúvame správy, tak som si pomyslel: …veď ono sa to ešte neskončilo, ono sa to ešte začína. A už mesiac karantény je za nami… Aj napriek tomu ja verím, že príde víťazstvo. Ono to klíči. Nebadáte? Prajem vám veľkú nádej, radosť a pokoj, ktorými vás môže naplniť iba zmŕtvychvstalý Kristus.  

Žehná vás otec Jozef Heske