Milovaná oázová rodina!
Dnešný sviatok Obetovania Pána, ktorý sa na kresťanskom Východe nazýva sviatkom Stretnutia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, nám pripomína udalosť, ktorá je opísaná v 2. kapitole Lukášovho evanjelia. Mária s Jozefom prinášajú Ježiša do chrámu, aby ho „predstavili“ Pánovi. Do chrámu prichádzajú aj Simeon a Anna, dvaja starí ľudia s prorockým darom, ktorí v Ježišovi spoznávajú Spásu všetkých národov.
Na jednej z ikon zobrazujúcich tajomstvo tohto sviatku Mária položila svoje dieťa do rúk Simeonovi a ten vo svojich rukách drží Spásu všetkých národov, Svetlo pohanov a Slávu Božieho ľudu: Ježiša. Simeon, uvedomujúc si to všetko, mu svojím hlbokým úklonom vyjadruje úctu, a tak si s ním vytvára osobný vzťah. Jeho pohľad prezrádza, že v tomto dieťati spoznáva Mesiáša, na ktorého čakal celý svoj život: toho, ktorý dá opäť do poriadku prerušený vzťah medzi Bohom a ľuďmi; toho, na ktorého sa oplatí čakať; toho, ku ktorému môže prísť každý človek so všetkou svojou krehkosťou a ohraničenosťou. Simeon cíti, že keď Boh prichádza k ľuďom, všetko sa uzdravuje, zem i každý jednotlivý človek. Mesiášovi môže odovzdať svoj končiaci sa život. On ho prijme a naplní. Pri týchto myšlienkach Simeona napĺňa hlboký vnútorný pokoj, ktorý vyjadruje v chválospeve: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji!“ (Lk 2, 29)
Čo ale zamestnáva nás – v protiklade k Simeonovi – pri myšlienke, že by Boh mohol prísť k nám a stretnúť sa s nami? Namiesto tešenia sa na Pána, nášho Vykupiteľa, máme skôr nepokoj a obavu pred prísnym sudcom, ktorý všetko vie a všetko vidí, ktorý odpláca dobro a trestá zlo! Namiesto chvály a vďaky máme skôr strach!
Čo nám k tomu ale hovorí evanjelium? Boh k ľudom neprichádza mocensky, triumfálne, ale ako dieťa. Vo svete Biblie je dieťa znamením Božej blízkosti a náklonnosti. S dieťaťom sa spájajú nádeje a očakávania, dieťa si ale nárokuje aj svoje miesto. Tak je to aj s Bohom. Prichádza na svet. Kto mu tam dá miesto, ktoré mu patrí, nemá nijaký dôvod, aby sa ho bál a pokúšal sa mu vyhnúť z cesty. Ba práve naopak, môže na neho smerovať všetky svoje nádeje a očakávania. Ako Simeon bude cítiť: „Kto stretne Ježiša, ožije, aj keď tak veľmi zostarel a unavil sa. Kto stretne Ježiša, nemusí sa báť ani zomierania, pretože zomieranie vedie k stretnutiu s Pánom, ktoré dáva životu novú perspektívu, ktorú nazývame večnosťou.“ Večnosť ale nepozostáva, ako sa mnohí obávajú, z nejakej nikdy nekončiacej nudy, ale z prijatia do bezprostredného Božieho životného priestoru, a tak je naplnená životom v plnom zmysle slova.
Hymny byzantských bohoslužieb dnešného sviatku to neustále opakujú. Hovoria o Simeonovej životnej úlohe udržiavať v izraelskom ľude nádej v prichádzajúceho Vykupiteľa. Táto jeho životná úloha je narodením Ježiša splnená. Simeon, ktorý sa v službe Pána unavil, prosí Ježiša, ktorého drží v rukách, aby mu dovolil zomrieť: „pretože vidí prichádzať naplnenie prisľúbenia, plný radosti hlasným hlasom volá: prepusť svojho služobníka z pút tohto tela do nepominuteľného, nekonečného a nádherného života.“ (Veľká večiereň) Simeonov život sa blíži k záveru. Úloha, ktorej venoval svoj život, je splnená. Simeon môže ísť do ríše mŕtvych, kde spravodliví čakajú na Vykupiteľa. Predstihol ich v poznaní, že Mesiáš je už tu, a ich vykúpenie je už len otázkou času. Simeona teraz Ježiš poveril, aby sa ujal služby ohlasovania aj v ríši mŕtvych: „Kráľ zástupov prijal modlitbu spravodlivého a neviditeľne mu povedal: Teraz ťa prepúšťam z časnosti, priateľ môj. Posielam ťa do večnosti k Mojžišovi a k ostatným prorokom; im všetkým ohlasuj, že ja, o ktorom prorokovali, som prišiel a narodil sa z Panny, ako predpovedali.“ (Kánon) Simeon vidí v týchto slovách novú budúcnosť pre seba: „Prejavil si mi radosť tvojej spásy, Kriste, zvolal Simeon. A tak urob zo svojho uctievača, ktorý sa unavil v tieni Zákona, nového ohlasovateľa, posväteného tvojou milosťou, ktorý ťa oslavuje vo svojich spevoch.“ (Utiereň)
Myšlienkam o tom, čo sa deje v smrti a čo bude po nej, sa nikto nemôže vyhnúť. Texty byzantských bohoslužieb nám však ponúkajú istú pomôcku. Hovoria, že definitívne a o všetkom rozhodujúce stretnutie s Ježišom sa síce deje v smrti, ale Simeon a Anna sa s Ježišom stretli na mieste, ktoré bol dôležité pre ich každodenný život. A tak každý z nás môže stretnúť Pána vo svojom každodennom živote, ak je na to pripravený.
Tajomstvo obetovania Pána má veľmi dôležité miesto aj v našom Hnutí, a to z viacerých aspektov. V Deň obetovania na 1. stupni Oáz nového života ich účastníci prijímajú Pána Ježiša za svojho osobného Pána a Spasiteľa. Deje sa tak potom, ako sú im ohlásené štyri základné evanjelizačné pravdy – prvé štyri zákony nového života. Účastníci oáz sa tak symbolický stávajú Simeonmi, ktorým Mária kladie do ich rúk Ježiša, Spásu všetkých národov, ktorá je zároveň ich osobnou Spásou. My si chceme dnes pripomenúť a obnoviť tento dôležitý deň v našom živote, kedy sme sa rozhodli prijať Krista, vyvýšiť ho nad všetko a dať mu všetko. Tiež je nemenej dôležité si dnes pripomenúť, že tohto Krista v našich rukách si nemôžeme nechať sami pre seba, ale máme povinnosť prinášať ho iným, aby sa aj cez nás Ježiš mohol stať Svetlom na osvietenie pohanov. A my sami sa máme stávať svetlom pre tento svet, na mieste, kde nás postavila Božia prozreteľnosť. Je to naše poslanie a celoživotná úloha.
Počas Oázy nového života II. stupňa v Deň obetovania rozjímame a nasledujeme Kristovu pripravenosť odpovedať na Božie volanie. V teň sa kladie dôraz na slovo AMEN, v ktorom je obsiahnutá naša odpoveď na Božie volanie. Skúsme na to vždy pri vyslovovaní tohto slova pamätať a vyslovujme slovo AMEN s plným vedomím a angažovanosťou, a to najmä počas slávenia Eucharistickej liturgie pri prijímaní Kristovej obety za svoju pri zavŕšení doxológie a pri prijímaní ovocia tejto obety – chleba večného života. Oáza nového života III. stupňa nás počas Dňa obetovania v Ríme privádza do Baziliky svätého Petra vo Vatikáne, kde si máme uvedomiť, že Cirkev je postavená na Petrovi – Skale. Táto skala je prameňom jednoty Cirkvi. Jej znakom a vo veľkej miere tvorcom je pápež – Peter našich čias. Zapálená svieca nám v ten deň symbolizuje Cirkev – svetlo národov, ktorá ako nový Jeruzalem z vatikánskeho vrchu osvecuje všetky národy.
Počas dnešného dňa, ktorý sa v našom Hnutí slávi ako Deň svetla, sa počas slávenia Eucharistie požehnávajú sviece pre letné oázy. Dnešok je dňom rozpočatia tzv. preoázy – času prípravy prázdninových oáz Oázy živej Cirkvi 2019. Vieme, že svieca je symbolom Ježiša Krista a jeho postoja obety, teda dávania sa, spaľovania sa v láske k Bohu a k blížnym a takémuto postoju sa máme od Ježiša učiť a každý deň ho praktizovať vo svojich životoch.
Ale tohtoročné letné oázy, na ktoré sa od dnešného dňa začíname intenzívne pripravovať a ktoré aj začíname naplno pripravovať, budú mať osobitný rozmer. Na prelome júla a augusta si totiž pripomenieme 40 rokov od prvej oázy na Slovensku. Bola to Oáza nového života 1. stupňa, ktorá sa konala od 22. júla od 1. augusta 1979 v Lomnej na Orave. Historicky prvú oázu na Slovensku moderoval Peter Václavik, ktorému vďačíme za odvahu a tiež poslušnosť voči otcovi Františkovi Blachnickému, nášmu zakladateľovi, ktorý Petra poveril prenesením charizmy Svetlo-Život na Slovensko a nielen prenesením, ale aj starostlivosťou a zodpovednosťou za tento vzácny dar, z ktorého môžeme už nepretržite 40 rokov čerpať mnoho dobra a Božieho požehnania pre naše osobné životy, pre životy v našich spoločenstvách i pre život celého nášho národa. Tejto prvej slovenskej oáze predchádzal na prelome júna a júla roku 1979 Oázový kurz pre animátorov, ktorý sa konal v Toporci v rodine Zamkovských, z ktorej pochádza ďalšia veľká osobnosť nášho Hnutia o. Michal Zamkovský CSsR, ktorý bol po Petrovi viac ako desať rokov na čele nášho Hnutia na Slovensku. Preto je pre nás nielen leto, ale celý rok 2019 výnimočným a ďakovným.
Číslo 40 je po 7 a 12 najčastejším číslom starého Východu. V Biblii je zvlášť vnímané ako čas skúšky a pokánia. S lehotou 40 dní ako času skúšky súvisí aj lehota 40 rokov ako času zrelosti a úplnosti podstúpenej skúšky a uzavretého obdobia. Číslo 40 je významné i v dejinách a bohoslužbách kresťanstva – 40 dňový pôst pred Veľkou nocou, 40 hodinová adorácia. A sv. Augustín zhrňuje číslo 40 do slov integritas saeculorum – úplnosť vekov. Aj dnešný sviatok Obetovania Pána sa slávi na 40. deň po slávnosti Narodenia Pána.
Preto aj symbolika čísla nášho jubilea môže byť pre nás ako jednotlivcov i Hnutie ako celok veľmi dobrou inšpiráciou ako ho správne prežiť. Môže to byť čas vďačnosti za všetko dobré, čo sme cez Hnutie Svetlo-Život dostali, a nebolo toho málo, môže to byť aj čas pokánia za všetko, čo nebolo v súlade s Božou vôľou pre naše Hnutie na Slovensku a napokon to môže byť aj čas modlitby a rozlišovania našej ďalšej spoločnej cesty v duchu charizmy Svetlo-Život. Tak správne využime čas, ktorý je pred nami a ktorý nám bol daný, a už sa nebude opakovať. Podobne ako Simeon s radosťou prijmime malého Ježiša z Máriiných rúk, svetlo pre náš život a sami sa staňme svetlom pre tento svet, svetlom, ktoré bude iným prinášať život a našou odmenou za to nám bude ten najkrajší život, ktorý nám malé dieťa Ježiš pripravil svojou smrťou na kríži, večný život v nebi v spoločenstve svätých, kde budeme navždy s našim Pánom.
A na záver už len prijmite moje pozvanie na celoslovenský ďakovný Deň spoločenstva Hnutia Svetlo-Život do Smižian v nedeľu 29. septembra, kedy budeme ďakovať za veľké veci, ktoré urobil v uplynulých štyridsiatich rokoch pre nás náš dobrý Pán. Dovidenia v Smižanoch!
Zdenko Králik,
národný moderátor HSŽ na Slovensku