X. KROK – AGAPE

OBJAVIŤ:

Znenie desiateho kroku:

AGAPÉ – čiže čistá láska, ktorú Duch Svätý rozlieva v našich srdciach, je najvyššou formou svedectva a realizácie osoby. Vďaka nej sa môže osoba v plnosti nájsť v nezištnom sebadarovaní sa Bohu a blížnym. Preto skrze stálu metanoiu, premáhanie svojho egoizmu a nasledovanie Kristovho kríža sa chcem zapájať do postoja nezištnej služby – diakonie – spoločenstvu cirkvi a všetkým bratom, najmä slabým a utláčaným, podľa vzoru Syna človeka.

Desiaty krok završuje cestu formácie zrelého kresťana, ktorý prijal Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa a stáva sa novým človekom. Nový človek je darom pre druhých a robí svet okolo seba lepším a krajším. 

Pri 10. kroku „Agapé“ sa dotýkame tajomstva samého Boha, lebo Boh je láska (1 Jn 4,8). A keďže láska je Boh, láska nikdy nezanikne (1 Kor 13,8a).

Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. Láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním (Mt 22, 36-40). Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. Láska je teda naplnením zákona (Rim 13,10).

V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, slovo agapé vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa skutočne stáva objavením toho druhého, prekonávajúc tak egoistický charakter. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva. (Porov. Deus Caritas Est, 6)

POSÚDIŤ:

Najdokonalejším prejavom sebadarujúcej sa lásky zo strany Boha voči nám je Eucharistia. 

Eucharistia – sviatosť sebadarujúcej lásky AGAPÉ

Slovo eucharistia pochádza z gréckeho slova εύχαριστία. Bližšie skúmajúc etymológiu tohto termínu, môžeme zistiť, že sa skladá z dvoch slov a koncovky: adverbium εύ znamená dobre, substantívum χαρισ znamená dar, milosť, radosť, teda Eucharistia je dobrý dar, je to jeden z najväčších darov, ktoré nám Ježiš odovzdal ako dedičstvo. „Najsvätejšia Eucharistia je Božím darom vychádzajúcim z veľkého srdca Spasiteľa, ktorý sa túži týmto jedinečným spôsobom zjednotiť s človekom. Tento veľkolepý dar sa stáva prostriedkom pomocou ktorého sa môže šíriť blahodárne ovocie jeho vykúpenia.“

Dar AGAPÉ

Eucharistia je najkrajším prejavom Božej lásky voči človeku. Je sviatosťou lásky, pretože zjavuje nekonečnú a dokonalú lásku Boha voči človeku, nezištnú lásku, ktorá je silnejšia ako smrť, ktorá „…miluje do krajnosti“ (Jn 13,1). V nej sa stretávame s Ježišom Kristom, ako naším priateľom a Bohom. K podstatným vlastnostiam prirodzenej aj nadprirodzenej lásky a priateľstva patrí vzájomná prítomnosť a dotyk. Boh sa „od počiatku“ dotýka človeka. Metaforicky to vykresľuje svätopisec v naratívnej časti druhej kapitoly knihy Genezis, kde Boh z hliny utvára človeka a vdychuje do jeho nozdier dych života (porov. Gn 2,7). Osoba Božieho Syna sa pri vtelení fyzicky dotýka Márie, Kristus uzdravuje svojím dotykom, dotýka sa apoštolov, ako o tom svedčia spisy Nového zákona a osobitným spôsobom sa v Eucharistii, kedy vstupujeme do hlbokej intimity s ním, dotýka srdca kresťana, preniká ho láskou, prichádza k nemu tak blízko, ako to nedokáže urobiť žiadny iný človek: „…chce sa s nami stále spájať a priam do nás vstupovať, keď ide v ústrety všetkým ľudským srdciam.“ 

Eucharistia teda ukazuje, ako veľmi je prepojená Božia a ľudská láska. Je pravdou o láske, ktorá je samotnou podstatou Boha a uschopňuje človeka učiť sa vo svojej slobode milovať láskou, ktorou miluje Boh. „…Láska, ktorá sa v nás rodí z Eucharistie sa vďaka Eucharistii v nás aj rozvíja, prehlbuje a posilňuje.“ Eucharistia je liekom, ktorý lieči rany, prameniace z nedostatku lásky, je prameňom lásky na hlavné choroby ľudského srdca, ktorými sú strach a nenávisť. Eucharistia je Kristus, ktorý mení svet.

Eucharistia je zároveň sviatosťou sebadarujúcej lásky Boha, ktorý: „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Je nezaslúženým darom: „ktorý Ježiš Kristus vytvára zo seba samého…“ (SC 1) a tak nám zjavuje, že sme Bohom milovaní od večnosti. Ježiš sa stáva človekom, aby sa mohol darovať, prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti (porov. Jn 10,10). Veľkosť lásky sa meria veľkosťou daru. Božia láska k človeku je nekonečná, rovnako ako je nekonečný dar, ktorý nám v Ježišovi Kristovi daroval Otec. Najväčším darom však zostáva dar života, ako hovorí Ježiš: „Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).

Kristove slová vyslovené pri Poslednej večeri nad chlebom a vínom „…toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19) „toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (Mk 14,24) poukazujú, že Kristus dáva v plnosti sám seba, drží v rukách vlastnú existenciu, plán, ktorý s ním má Otec, vzdáva vďaky, aby ho Otec učinil schopným prijať a prežiť ho až do konca. Ježiš sa ponúka ako dar, ako chlieb života: „Ja som chlieb života…Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život..“ (Jn 6, 48.54). Slová „vezmite a jedzte…pite z neho všetci…“ (Mt 26, 26. 27) znamenajú prijať lásku, nechať sa ňou doslova strhnúť, uznať, že sme milovaní, dovoliť Kristovi, aby nás premenil a aby nás vzájomne zjednotil. Tieto jeho slová mohli ľudí v tej dobe pobúriť, pretože jesť a piť niekoho znamená v semitskom jazyku dovoliť, aby daný človek bol úplne využitý, dokonca daný až k sebazničeniu a Ježiš to urobil, úplne sa odovzdal ľudstvu, dal mu seba samého, svoju silu, energiu, svoj čas, charizmy, svoj život, teda úplne všetko, a to nie z donútenia, ale ako dar nepredstaviteľnej lásky.

Kalich s vínom, ktorý Kristus daruje je kalichom zmluvy, prostredníctvom ktorého ponúka Boh človeku svoju lásku, odpustenie a zaväzuje sa k spojenectvu. Darmi chleba a vína, svojho tela a krvi dáva Kristus človeku silu žiť a umrieť v synovskom zjednotení s ním, daruje vzkriesenie a svoje víťazstvo nad smrťou, nádej, že pre svet existuje budúcnosť, uisťuje ho o Božej láske a vyzdvihuje nekonečnú hodnotu každého ľudského života. Kristus sa nám daruje, aby sme s ním mohli spojiť každý okamih nášho jestvovania, vstupuje so svojou láskou do človeka, zjednocuje ho s jeho obetou Otcovi za celé ľudstvo aj za nás samých a robí ho schopným nezištného sebadarovania. Ježiš týmto skutkom lásky uskutočnil radikálnu premenu, premenil hanebnú a nespravodlivo podstúpenú smrť na zmluvu a spoločenstvo. Ide o paradox, pretože smrťou akákoľvek zmluva prestáva existovať. Kristus však berie svoju preliatu krv, aby z nej urobil krv novej zmluvy, prameň spojenia s Bohom v láske, aby ho premenil silou Ducha Svätého na dar lásky. Eucharistia je teda udalosťou lásky, ktorá rodí lásku a je zárukou, že Ježiš zostáva stále medzi nami: „A hľa ja som s Vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20). 

Manželstvo – sviatosť sebadarujúcej lásky AGAPÉ

Manželstvo je jedným zo spôsobov realizácie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske a zároveň je prejavom najhlbšej pravdy o človeku, stvorenom na Boží obraz. (Porov. FC 11). V istom zmysle je naplnené a intímnym spojením zavŕšené manželstvo obrazom Božej lásky v Najsvätejšej Trojici a najdôležitejším zo spôsobov, ktoré si Boh vybral, aby zjavil svoju lásku k celému ľudstvu. Prostredníctvom neho nás pozýva k účasti na svojom živote a k naplneniu svojho bytia a existencie.

Uzavrieť manželstvo neznamená dôjsť do cieľa, znamená to vydať sa na cestu lásky. 

Manželstvo je sviatosťou lásky muža a ženy, ktorí spájajúc sa v manželskej jednote tak úzko, že sa stávajú jedným telom „akoby vždy znova a osobitným spôsobom objavovali tajomstvo stvorenia. Vracajú sa totiž k tej jednote v človečenstve, ktorá im umožňuje vzájomne sa poznať a tak, ako po prvý raz vzájomne sa pomenovať. To že sa stávajú jedným telom znamená silné spojenie, ustanovené Stvoriteľom, ktorým objavujú svoje človečenstvo tak v prvotnej jednote, ako aj v tajomne príťažlivej dvojitosti.“ Ján Pavol II. nazýva manželstvo prvotnou sviatosťou, pretože je viditeľným znamením lásky Krista, ktorý vydal seba samého ako dar a obetu Bohu za svoju nevestu, Cirkev a vyjadrením jednoty, na ktorej majú manželia účasť tým, že sa spájajú v jedno telo rovnako, ako Kristus – ženích so svojou nevestou Cirkvou v Eucharistii, ktorá je sviatostným zavŕšením ich tajomného manželstva. (Porov. Ef 5,2.25).

Človek neexistuje sám pre seba, vtedy by sa vrátil do nebytia, do spánku neexistencie, do nezmyselnej pozície, v ktorej by zistil, že všetko, čo vlastní nemá s kým zdieľať. Existuje, aby vytvoril zo svojho života dar pre toho druhého v snahe urobiť ho šťastným. Vyjadrením vzájomného daru je ľudské telo vo svojej mužskosti a ženskosti, ktoré nie je nešťastím alebo trestom, ale je Božím darom. Pozerajúc sa na seba nevnímajú telo len v jeho telesnosti, ale aj ako to, ktoré odhaľuje osobné a duchovné tajomstvo. Ide o spojenie srdca a duše, smerujúce k dosiahnutiu ľudskej dokonalosti. Muž a žena sa vzájomne obdarúvajú výmenou daru. Muž je ten, ktorý prijíma ženu ako jemu „danú“, ako dar, čím poukazuje na dôstojnosť daru a zároveň svojím vlastným darovaním sa žene, obdarúva seba aj ju a obaja tak nachádzajú seba samých vo svojej mužskosti a ženskosti. 

Urobiť zo svojho života totálny dar pre svojho manžela/ku vyžaduje obrovské úsilie  a napredovanie v láske ktorá musí byť úplná, nesledujúca vlastné egoistické sklony, nesnažiaca sa partnera degradovať len na predmet svojej žiadostivosti, ale musí byť zameraná na jeho dobro, schopná nezištne sa darovať bez nároku na odmenu. Musí byť verná, nerozlučná a plodná, smerujúca od darovania sa sebe navzájom k darovaniu nového života, ktorý bude obrazom ich lásky a trvalým znakom ich manželskej jednoty. Manželským sebadarovaním ako obrazom Kristovho sebadarovania je vyjadrená láska AGAPÉ v  Eucharistii ako sviatosť Božej sebadarujúcej lásky.

KONAŤ: 

„Viera, nádej a láska patria spolu. Nádej sa prejavuje zvlášť v čnosti trpezlivosti, ktorá neprestáva konať dobro ani zoči-voči zjavným neúspechom, a v čnosti pokory, ktorá prijíma Božie tajomstvo a dôveruje mu aj v temnotách. Viera nám ukazuje Boha, ktorý nám dal svojho Syna a tak v nás vyvoláva víťaznú istotu, že je naozaj pravda: Boh je láska! Takto premieňa našu netrpezlivosť a naše pochybnosti v presvedčivú nádej, že Boh drží svet vo svojich rukách a že napriek každej temnote víťazí, ako to jasne ukazujú úchvatné obrazy na konci Apokalypsy. Viera, vedomá si Božej lásky, ktorá sa nám ukazuje na kríži v Ježišovom prebodnutom srdci, vyvoláva aj v nás lásku. Ona je svetlom – napokon jediným –, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať. Láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz. Uskutočňovať lásku a tak umožniť Božiemu svetlu, aby prenikalo do sveta -, k tomu by som chcel všetkých pozvať touto encyklikou. Benedikt XVI.“ (Deus Caritas Est, 39)

Sv. Pavol v 13. kapitole 1. listu Korinťanom „nástojí na tom, že láska nie je len cit, ale treba ju chápať v zmysle, ktorý má sloveso „milovať“ v hebrejčine – teda „robiť dobro“. Ako hovorieval sv. Ignác z Loyoly, „láska sa musí vkladať viac do skutkov než do slov“. Týmto spôsobom môže prejaviť celú svoju plodnosť a umožní nám zažiť radosť z dávania – vznešenosť a veľkosť štedrého sebadarovania, bez odmeriavania a žiadania odplaty, len pre samotnú chuť z dávania a služby.“ (Amoris Laetitia, 94).

Námety do stánku stretnutia:

  • Prečítaj si 1 Kor 13, 4-7 a slovo „láska“ nahraď svojim menom. Urob potom sebareflexiu, v čom máš ešte rezervy (voči manželke/manželovi, deťom, iným ľuďom) a v čom chceš na sebe popracovať? 
  • Ďalšie pomocné texty: Ex 34,6;   Lev 19,18;   Lev 20,26;   Ž 145, 8-9;   Iz 58, 9c-11;   Ef 1,4;   Jn 15,9-17;   Kol 3,12-14;   Gal 5,14-15;   Gal 5, 22-23;   1Jn 2,9-11;   1Jn 3,11-14;   1Jn 4,9-11;   1Jn 4,19-21;   1Tim 1,5;   

Otázky na manželský dialóg:

  • Podeľte sa navzájom, kedy najviac vnímate lásku manželského partnera. Ktoré konkrétne prejavy, skutky vás utvrdzujú v tom, že ste milovaná/milovaný?
  • A naopak, ktoré prejavy manželského partnera vás najviac zraňujú a vlievajú pochybnosti o jeho/jej láske?

Námet na regulu života:

  • Prečítajte si 4. kapitolu apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia o láske v rodine, ktorá detailne rozoberá jednotlivé prejavy lásky opísané sv. Pavlom v 1. Kor 13. Vyberte si jeden z nich, na ktorom chcete konkrétne popracovať a stanovte si presný spôsob, akým to chcete urobiť. 

 

Spracovali: o. Kristián Martin Šalamon, Zuzana a Ján Paraličovci

Použité zdroje: Sväté Písmo, formačné materiály HSŽ, pápežské dokumenty: Deus Caritas Est, Familiaris Consortio, Amoris Laetitia.