KROKMI KU KRESŤANSKEJ ZRELOSTI – VI. KROK

     V samotnom názve stánok stretnutia je už podstata modlitby opísaná: modlitba, to je stretnutie, stretnutie sa zase uskutočňuje medzi osobami. Iba osoby sa môžu stretnúť. Stretnutie je vždy najprv a predovšetkým stretnutím sa dvoch osôb – „ja“ a „ty“. Spočíva v tom, že ja stojím pred tvárou druhej osoby, prežívajúc ju ako „ty“ vo vzťahu ku svojmu „ja“. Ak prenesieme tento opis na vzťah človeka k Bohu, tak získame presnú, precíznu definíciu podstaty modlitby. Podstatou modlitby je stretnutie sa osoby človeka s osobou Boha.

„Stánok stretnutia“ znamená to isté, čo „stánok modlitby“. Z kontextu vyplýva, že to bol najprv doslova stan, a teda miesto, ale miesto oddelené, vyhradené. Tento stan sa nachádzal mimo tábora. Tábor – v doslovnom význame, no tiež vo význame prenesenom – je miestom, kde sa žije. Ľudia tu pracujú, pripravujú pokrm, vybavujú medzi sebou rôzne záležitosti. V tábore je zvyčajne hluk, ruch. Aby sme sa stretli s Bohom, treba „vyjsť z tábora“ – v zmysle prenesenom alebo doslovnom, alebo presnejšie v zmysle aj doslovnom, aj prenesenom. Je ťažké modliť sa v hluku mnohých záležitostí, v zhone, v náhlení sa. Tak teda prvou podmienkou modlitby, ozajstnej modlitby, je vyjsť z tábora a ísť do stánku stretnutia, čiže na miesto, kde môžeme byť osamote s Bohom, kde nás nikto nebude vyrušovať.

V modlitbe nie je dôležité iba miesto, ale tiež čas. Keď hovoríme členom nášho hnutia: „vytvorte si“ či: „vybudujte vo svojom živote stánok stretnutia“, znamená to, že každý si musí nájsť vo svojom živote – a to počas každého dňa – čas a miesto. Čas, ktorý je k dispozícii iba Bohu. Čas, počas ktorého sa nechávajú všetky iné veci akoby vonku. Musím mať čas, ktorý by bolo možné podľa ľudského hodnotenia nazvať strateným časom. Mám toľko práce, mám toľko povinností, a predsa nechávam všetko, aby som bol počas tohto času – nech to bude 10-15 minút či pol hodiny – výlučne k dispozícii Bohu. V tomto čase sa nemôžem venovať napríklad povinnému čítaniu alebo premýšľať nad záležitosťami, ktoré na mňa čakajú a ku ktorým sa musím hneď vrátiť. Treba nechať v tábore všetky tieto veci, vyjsť mimo tábor a vojsť do stánku stretnutia. To je podmienkou.

Neberiem Boha vážne, ak nemám na neho čas. Každý, kto vybavuje záležitosti s vplyvnými ľuďmi, od ktorých je závislý, očakáva predovšetkým to, že títo ľudia budú mať na neho čas. Ak niekto vybavuje naše veci cez sekretariát alebo iba cez odchýlené dvere a hneď aj kričí: „Nemám čas!“, tak vieme, ako vtedy reagujeme: cítime sa dotknutí, ponížení vo svojej dôstojnosti, opovrhovaní. Veľkí ľudia, ako Ján Pavol II., majú vždy na človeka čas.

Pán Boh má na nás vždy čas. On nikdy nepovie: „Príď sa pomodliť neskôr alebo zajtra, teraz nemám čas.“ Ťažko si predstaviť, že by Boh dával takéto podmienky. Vieme, že Boh má vždy na nás čas. Aj my si musíme nájsť čas – to je minimum, bez ktorého sa nám nikdy žiadna modlitba nepodarí. Nemôžem prísť na modlitbu s postojom: „Musím, lebo taký je čas, veď ma čaká koľko vecí, musím ísť tu či tam.“ Alebo nemám čas v tom zmysle, že aj keď sa akoby modlím, myslím nie na Boha, ale na veci, od ktorých som sa pred chvíľou odtrhol. Mnoho ľudí tvrdí, že nemá čas, a preto sa nemodlí. Či môže byť väčšie pohŕdanie Bohom zo strany človeka ako to, keď hovorí: „Nemám čas na rozhovor s Bohom?“ Boh nám udeľuje audienciu. Je pripravený v každej chvíli. A ja: „Nemám čas!“

Toto je prvá vec v škole modlitby,  od toho musíme začať: každodenne si nájsť chvíľu času pre Boha. Musí to byť naozaj čas venovaný Bohu. Čas, v ktorom som k dispozícii jemu. Keď niekto z nás pôjde na rozhovor s nejakou osobnosťou, tak sa nebude počas toho zaoberať inými vecami, povedzme, napravovať si hodinky alebo strhnutú retiazku. To je nemysliteľné. Vo vzťahu k Bohu to, žiaľ, veľmi často takto býva: človek akoby s ním rozprával, no celý čas je zaujatý niečím iným.

Keď hovoríme, že každý z nás si musí vybudovať takýto stánok stretnutia, znamená to, že si musí v priebehu dňa pripraviť, naplánovať takú chvíľu, v ktorej má čas pre Boha. Vtedy necháva všetko a ide tam, kde na neho čaká Boh. To je úloha. To záleží od nás. To si vyžaduje námahu vôle. Toto za nás nikto neurobí.

Skutočnosť viery

Pri  modlitbe objavujeme zvláštnu skutočnosť viery v nás. Viera mi hovorí: Som si istý, som presvedčený o tom, že Boh je , že ma vidí, že ma počuje, že ma miluje, ale zároveň sa táto istota a presvedčenie nespájajú so žiadnou skúsenosťou. Ak pôjdeme dlhšie cestou modlitby a vnútorného života, Pán Boh nás bude viesť cez čoraz väčšie očisťovanie, to znamená, že nás bude čoraz viac zbavovať zážitkov a nechávať nám iba temnotu, akúsi absolútnu temnotu, absolútnu noc. Predsa však to nie je noc pochybností, pretože v tejto temnote, niekde na dne našej podstaty nachádzame istotu, že Boh je, že nás počuje, keď k nemu hovoríme.

Viera je nadprirodzená skutočnosť, no je to skutočnosť, čiže niečo, čo istým spôsobom prežívame, čo skusujeme. Dalo by sa povedať, že je to skúsenosť negatívna, skúsenosť nejakého nedostatku v tom význame, že zo strany zmyslov, čiže toho, čo opisujeme ako dotýkanie alebo videnie, absolútne nič v nás nie je, je absolútna temnota. Napriek tomu predsa zakúšame “pozitívne” niečo, čo je v nás okrem sféry zmyslov. Je to skutočnosť, ktorá má istú silu, istú moc. Často po takejto modlitbe – ktorá je volaním zúfalstva v temnote noci a z ktorej odchádzam naoko bez útechy, pretože Boh mi neukázal svoju tvár – zakúšam posilnenie a som viac presvedčený o tom, že cesta viery je správna a jediná, že táto cesta, ktorá je akoby temnotou a nedostatkom prežívania, je jedinou cestou, ktorá je bez omylov a klamov.

Nikdy sa neznechutiť 

Cesta modlitby je dlhá cesta nášho života. Neraz majú ľudia za sebou dvadsať, tridsať, štyridsať rokov tejto cesty a vedia, že najdôležitejšou vecou je to, aby sa nikdy neznechutili, nikdy z tejto cesty nerezignovali. Aj keby môj stánok stretnutia, moja osobná modlitba bola dlhé mesiace iba prežívaním vlastnej prázdnoty a bezmocnosti, neschopnosti vyjsť zo seba a stretnúť sa s Bohom, tak predsa vytrvám, napriek všetkému nerezignujem. Stánku stretnutia venujem pravidelne každý deň svoj čas, som Bohu k dispozícii a žiadne temnoty, žiadna suchopárnosť, žiaden nezdar ma nepovedú k rezignácia, k zídeniu z tejto cesty. Toto je vlastne realita modlitby. Po istom čase tejto vernosti poznávam, že modlitba má v mojom živote obrovský význam. Pomaly sa uskutočňuje úplná reorganizácia mojej mentality. Nadprirodzená skutočnosť sa naozaj stáva skutočnosťou. Dokážem úplne iným spôsobom prežívať rôzne skúšky a utrpenia. Každý deň zostávam na ceste, neschádzam z nej, viem, že niečo vo mne rastie, niečo narastá. Vlastne vernosť v praktizovaní stánku stretnutia nakoniec vedie k tomu, v čom spočíva podstatný rast nadprirodzeného života, Božieho života. Rast tohoto života je rastom viery, nádeje a lásky, čiže rastom teologických čností.

prevzaté z: F. Blachnický, Stánok stretnutia

Božie Slovo

Evanjelium podľa sv. Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pri krste v Jordáne (Lk 3, 21), pred vyvolením a povolaním Dvanástich apoštolov (Lk 6, 12), pri premenení na hore Tábor (Lk 9,28), pred umučením v Getsemanskej záhrade (Lk 22, 41 – 44) a veľa ďalších. V Lukášovom evanjeliu nájdeme aj tri hlavné podobenstvá o modlitbe:

• podobenstvo o neodbytnom priateľovi (Lk 11, 5-13) povzbudzuje k naliehavej modlitbe „Klopte a otvoria vám“; ten kto prosí aj dostane
• podobenstvo o neodbytnej vdove (Lk 18, 1-8) poukazuje na trpezlivosť viery pri modlitbe, treba sa stále modliť a neochabovať
• podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (Lk 18, 9-14) poukazuje na poníženosť srdca, ktoré sa modlí

Otázky na reflexiu:

1. Nachádzam istotu že Boh je, že ma počuje, keď k nemu hovorím?
2. Nechal som sa niekedy odradiť prázdnotou, rezignoval som?
3. Podarilo sa mi pri stánku stretnutia vyjsť zo seba, stretnúť sa s Bohom?
4. Aké mám/mal som problémy pri hľadaní miesta a času na modlitbu a ako sa ich snažím riešiť
5. Zažívam pri modlitbe túžbu vidieť (hľadať) Božiu tvár?
6. Čo mi pomáha v čase, keď mám pocit, že mi Boh neodpovedá?
7. Aký význam majú pre nás v našom živote, modlitbe znázornenia Ježiša – obrazy, ikony, kríž…?
8. Dokážem Bohu dôverovať natoľko, aby som mu zveril svoj život?

Počas manželského dialógu pouvažovať, aký obraz Boha odovzdávame našim deťom a aký obraz by sme im chceli sprostredkovať.

Záver

• Dokonalým vzorom modlitby v Novom zákone je Ježišova synovská modlitba. Ježišova modlitba konaná často v samote, v skrytosti, zahŕňa v sebe láskyplný súhlas s Otcovou vôľou a neochvejnou dôverou, že bude vypočutá.
• Ježiš pri svojom vyučovaní učí svojich učeníkov modliť sa čistým srdcom, so živou a vytrvalou vierou a so synovskou odvahou.
• Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy k modlitbe.
• Najvhodnejšími miestami na modlitbu sú: osobné alebo rodinné „oratórium“, kláštory, pútnické svätyne a najmä kostol – je vlastným miestom na liturgickú modlitbu a privilegovaným miestom na eucharistickú adoráciu.

Spracovala: Ivana Angelovičová, košická oblasť DC HSŽ

podľa knižky o. František Blachnický: Stánok stretnutia, odporúčame prečítať celú. Knižka je dostupná v Centre HSŽ na Kalvárii v Prešove, alebo napr. v tomto eshope.