Zmena mentality „duchovný konzumný servis“ sa má zmeniť na mentalitu  „Choďte!

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20).  … Ježiš posiela svojich učeníkov, aby ohlasovali evanjelium v každom čase a na každom mieste, aby sa viera v neho rozšírila do všetkých končín zeme.

Podľa sv. Jána Pavla II … Ak chceme kráčať podľa Pánovho vzoru, dnes je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu. Je to najdôležitejšia úloha cirkvi a každého kresťana katolíka.

CIRKEV, KTORÁ VYCHÁDZA.

V Božom slove sa neustále objavuje tento dynamizmus „vychádzania“, do ktorého Boh povzbudzuje svojich veriacich. Abrahám prijal pozvanie, aby sa vydal do novej zeme (porov. Gn 12, 1 – 3) Mojžiš poslúchol Božie povolanie: „Poď, pošlem ťa“ (Ex 3, 10) a vyviedol ľud do zasľúbenej zeme (porov. Ex 3, 17).  Jeremiášovi povedal: „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem“ (Jer 1, 7).

Kristus má dynamiku „exodu“, dynamiku vyjdenia zo seba a rozsievania – stále znova a stále ďalej je v pohybe. Pán hovorí: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel“ (Mk 1, 38). Keď semeno bolo zasiate na jednom mieste, nezdržuje sa tam dlhšie, … ale Duch ho vedie, aby sa vybral do ďalších dedín…

… máme dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu nás Pán posiela, ale VŠETCI SME POZVANÍ PRIJAŤ TOTO POVOLANIE: vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia. Podľa pápeža Františka máme nesedieť na gauči, ale vstať, obuť si topánky a vykročiť… v našom živote má byť prítomný evanjelizačný dynamizmus.

S dynamizmom je prepojená radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je to misionárska radosť, ktorú cítia sedemdesiati dvaja učeníci, ktorí sa vracajú z misie plní radosti (porov. Lk 10, 17).  Prežíva ju Ježiš, keď plesá radosťou v Duchu Svätom a chváli Otca, pretože jeho zjavenie preniká ku chudobným a najmenším (porov. Lk 10, 21). Plní obdivu ju cítili aj prví z tých, ktorí sa obrátili pri hlásaní apoštolov, pričom „každý ich počul hovoriť svojím jazykom“ (Sk 2, 6) na deň Turíc.

Cirkev „vychádzajúca“ je spoločenstvo učeníkov a misionárov, ktorí preberajú iniciatívu, zapájajú sa, sprevádzajú, prinášajú ovocie a oslavujú. Tento model by sme mali prijať do každého nášho spoločenstva.

Spoločenstvo má PREBERAŤ INICIATÍVU … Pán prevzal iniciatívu, predišiel všetkých v láske (porov. 1 Jn 4, 10), a práve preto vie urobiť prvý krok. Vie prevziať iniciatívu, bez strachu ísť dopredu, dokáže hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným. Má túžbu ponúkať milosrdenstvo a lásku … Odvážme sa trochu viac preberať iniciatívu! Ono to stojí na jednotlivcovi aj na spoločenstve. Nečakajme,  že až nás niekto osloví … ale ozaj buďme prvými aktívnymi a iniciatívnymi.

Cirkev – spoločenstvo sa má ZAPÁJAŤ a vkladať do vecí. Ježiš umyl nohy svojim učeníkom. Pán sa zapája a zapája aj svojich, kľaká pred apoštolmi, aby im poumýval nohy. … Spoločenstvo hlásajúce evanjelium sa vkladá prostredníctvom činností a gest do života druhých … Hlásatelia evanjelia tak „páchnu po ovciach“ a tieto počúvajú ich hlas.  Angažujme sa pre druhých. Angažujme sa pre cirkev, farnosť a aj naše Hnutie. Angažujme sa aj vo veciach života spoločnosti.

Spoločenstvo cirkvi sa dáva k dispozícii na  „SPREVÁDZANIE“. Sprevádza človeka  na všetkých jeho cestách, nech sú hocijako náročné alebo dlhé. Sprevádzanie pozná dlhé čakanie a apoštolskú vytrvalosť. Evanjelizácia má mať veľkú trpezlivosť a je si vedomá prekážok. Sprevádzanie, sprievodcovstvo nemá stať iba na duchovnom vodcovi,  ale na Božej milosti a schopnosti vedeného spolupracovať s Bohom. Nech je to aj naša ďalšia služba – sprevádzanie druhých.

Spoločenstvo vie PRINÁŠAŤ OVOCIE. Spoločenstvo prináša ovocie, pretože Pán chce, aby bolo plodné. Stará sa o zrno a nestráca pokoj pre  kúkoľ. Keď rozsievač vidí vzrastať kúkoľ uprostred pšenice, nereaguje lamentovaním ani panikárením. Nájde spôsob, ako Slovo vložiť do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života – aj keď čiastočné alebo nedokonalé. Učeník vie ponúknuť celý svoj život až po obetu mučeníctva – ako svedectvo o Ježišovi Kristovi, ale jeho cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale skôr to, aby Slovo bolo prijaté a ukázalo svoju oslobodzujúcu a obnovujúcu silu. Preto sa máme zamerať na ovocie a nie na kúkoľ, nepriateľov, hriech, diabla, … nemáme sa orientovať na to, ako bojovať proti niečomu, ale ako tvorivo prinášať ovocie…

Spoločenstvo vie aj „OSLAVOVAŤ“. Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok dopredu v evanjelizácii. Radostná evanjelizácia sa stáva krásnou zvlášť v liturgii ako súčasť každodennej snahy šíriť dobro. Cirkev súčasne evanjelizuje a je evanjelizovaná krásou liturgie, ktorá je oslavou evanjelizačnej činnosti a zároveň prameňom obnovenej túžby po sebadarovaní. V našom spoločenstve máme liturgickú diakoniu, ktorá má za úlohu rozvíjať liturgické slávenie.

Buďme spoločenstvom, ktoré nesedí na gauči, nostalgicky spomína a duchovne konzumuje, ale spoločenstvom ktoré vstáva a kráča aj na periférie. Sme evanjelizačno formačné hnutie. Aj ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo buďme svetlom pre druhých.

Pripravil: Jozef Heske

Zdroj: www.oaza.pl